Naozaj som sa tešil na akciu 19. januára, pretože tak, ako revivalmi vcelku opovrhujem ako príživníčinou, mám pre ne pochopenie v prípade, že pôvodných umelcov už nie je a nebude šanca zažiť naživo a tak je to v zásade ako hranie tvorby starých klasikov súčasnými orchestrami. TOGETHER AS ONE je bratislavský revival floridskej božskej entity DEATH a po minulých stretnutiach naživo dojem „oni majú na to naživo predvádzať Majstrovu tvorbu tým, ktorí Ho nestihli“ pretrváva. Tentokrát bol nacvičený skoro dvojhodinový set, hrať mali aj kvalitné bandy s vlastnou tvorbou, KILLCHAIN, WAYD a PATRIARCHA, na sobotný večer skvelé. Lenže návšteva spoza Kanála sa rozhodla prísť o dva týždne skôr a proste platí, že rodina je rodina. Od istého času radšej nehovorím, že na nejaký koncert idem, ale že naň ísť chcem. Podľa správ bolo vyše dvesto platiacich, čo je výborné.

V stredu 22. januára bol koncert kapiel toho typu, že nahrávky sa mi recenzovať nechce, ale vypočuť si ich a pozrieť si hudobníkov v akcii, keď ich mám rovno doma, problém nemám. Tri celkom veľké mená, jedno z nich legenda žánru, ktorú som v 90. rokoch dosť bral, to sa dá vidieť. Vchádzal som do už sympaticky „plného domu“, keď na pódiu svoj symfonický a melodický deathcore drvili japonskej kultúre naklonení Francúzi KAMI NO IKARI. Na Youtube ma hudobne celkom príjemne prekvapili, tak sa zdá, že hranica medzi symfo/atmo/death/blackom a tým, čo je už „core“ je v súčasnosti celkom priepustná, tu až na nejaké „nu-metalové“ dojáky fajn. Trochu škoda, že naživo im do popredia prerážali hlavne breakdowny.

EX DEO je prednáška z dejín antického Ríma, ktorú si v roku 2008 ako „niečo iného“ vymyslel Maurizio Iacono. Albumy som si prinajmenšom v začiatkoch vypočul, skonštatoval „ako historizujúci extrémnejší metal pre masy to ujde“ a ďalej riešil cca rovnako ako jeho hlavnú kapelu posledných dvadsať rokov, čiže nijako. Naživo máte na pódiu komplet aktuálnu zostava KATAKLYSM, s tým, že na druhú gitaru hrá Stéphane (basa v K.) a piatym do partie je basák Dano Apekian. Frontman Maurizio prezradil, že svoje rímske brnenie má na sebe po siedmich rokoch a preburácal sa zbierkou pochodových melodeathových skladieb lemovaných majestátnymi orchestráciami navodzujúcimi dojem rímskej moci, slávy a pompy. Také nadšenecké uctenie si vlastných koreňov, trochu ako keď pozeráte nejaký klasický veľký a farebný film o cisároch, legionároch, víťazstvách, dýkach, sláve a intrigách. Povedzme, že napríklad ADE sú v tomto autentickejší, ale to sú všetko Taliani. Niekedy sa EX DEO podarí aj vyvolať ducha Schirencových HOLLENTHON. Druhá gitara tam ani veľmi nemá čo hrať.

Setlist: 1. Imperator 2. Cato Major: Carthago delenda est! 3. The Rise of Hannibal 4. Vespasian 5. Suavetaurilia (Intermezzo) 6. The Fall of Claudius 7. I, Caligvla 8. Romulus

FLESHGOD APOCALYPSE sme u nás už mali koncom roku 2022. Ako to s nimi mám, to som písal vtedy. Bol to dobrý koncert, aj keď stále si myslím, že metalistov k vážnej hudbe, orchestrom atď. veľmi púšťať netreba. (Ale po novej štátnej hymne z Heraklovej dielne som už definitívne zhovievavý, od toho čohosi je monumentálne lepší každý jeden v štúdiu spravený symfometal, čo som kedy počul.) Rimania koncertujú s novým albumom „Opera“, to, čo si vymysleli, im stále ide, dramatickosť klasiky stvárnená burácajúcim technickým (death) metalom. Pôsobivá a „aktualizovaná“ pódiová štylizácia akýchsi fantómov opery, frontman a ideový pilier Francesco Paoli (gitara, vokály) dôležitý „vedúci“ post na pódiu viac-menej prenecháva vokalistke Veronike Bordacchini, o ktorej sa dá pri užívaní si koncertu v dobrom zažartovať „chudák holka, toľké roky študovať spev, makať na sebe, a nakoniec aj tak Collosseum“, ale ak je niečo dobré, je to proste dobré. Tristo ľudí u nás za koncert takejto hudby nezaplatí zo súcitu alebo čoho. Oproti minulému vystúpeniu len v pätici, s basou zo záznamu. Je taká doba, že päťčlenná kapela dnes dokáže odohrať v duu a je tam všetko, tuto našťastie oko vlastne netrpelo.

Setlist: 1. Ode to Art (de' Sepolcri) 2. I Can Never Die 3. Healing Through War 4. Sugar 5. Minotaur (The Wrath of Poseidon) 6. Bloodclock 7. The Fool 8. Pendulum 9. The Violation

V lete bude dvadsaťpäť rokov odvtedy, čo som prvýkrát videl naživo DARK FUNERAL. Hrali na Silesii a či som ich od tých čias ešte zažil, to si ani nespomínam. Vtedy to bolo veľké, po prelomovom „Vobiscum Satanas“, vo vrcholnej mladistvej forme so zverom Massem Brobergom (Emperor Magnus Caligula) ako frontmanom. Black metal ma po čase z veľkej časti prešiel, zostali však medzi kapelami, na ktorých nové albumy som si vždy čas našiel. Aj keď im už časom chýbal moment ohromenia, vždy to bol black metal tak, ako ma baví najviac – rozbíjajúci nárez, zlovestná melodika, apokalyptické harmónie, od podlahy, žiadna ezoterika, tyčinky, prd-prd-cililing či nejaké depresívne ujúkanie. Tentokrát som si to pozrel zhora a nebol som nespokojný, ono si na takéto veci treba zohnať mladého bubeníka a kapela to dá so cťou aj s päťdesiatnikom na poste šéfa. Heljarmadr ako frontman Caligulove kvality naživo nenahradí, ako celok sú DARK FUNERAL v zostave Lord Ahriman a Chaq Mol (gitary), Heljarmadr (vokál) Adra-Melek (basa) a Jalomaah (bicie) stále zážitok, hlavne keď hrajú najstaršie veci, ktoré máte proste vpečatené v kostnej dreni. To sa vám až chce kričať „Satan do každej domácnosti!“ a podobne. (Keď sme pri šéfovi padlých anjelov, „chuj v klobouku“ má ďalšiu absenciu, však sa aj potom potkol o „chvost“ nejakého trestajúceho démona, keď za služobným autom ťahal vozík s drevom.) Navyše bola na rozdiel od nejedného BM koncertu celkom dobrá viditeľnosť. Január sa koncertne vydaril a to sme ešte len na začiatku roka.

Setlist: 1. Nosferatu 2. Atrum Regina 3. To Carve Another Wound 4. The Arrival of Satan's Empire 5. When I'm Gone 6. As One We Shall Conquer 7. Unchain My Soul 8. Open the Gates 9. Shadows Over Transylvania 10. My Dark Desires 11. In the Sign of the Horns 12. Let the Devil In 13. Where Shadows Forever Reign